Všetci sme len ľudia aj keď niektorí sa tvária „nadľudsky“.

Autor: Katarína Brinziková | 21.2.2011 o 22:41 | (upravené 8.12.2016 o 1:11) Karma článku: 4,72 | Prečítané:  726x

U nás panuje neskutočne úžastná mentalita, no existujú aj výnimky, vďakabohu. Rada by som ešte raz upozornila, že nemyslím automaticky všetkých ľudí, len som sa s týmito „javmi“ stretla pričasto a preto to zovšeobecnenie.

 

Chýry o tom, aký sme milý a pohostinný národ sú už podľa mňa dávno preč, aspoň ich pravdivosť. Milotu a pohostinnosť zožrala závisť, túžba mať viac a „chudoba“ – v podobe predierania sa od výplaty k výplate. S milotou a s pohostinnoťou, či ochotou pomôcť sa už v mestách nestretnete a ak áno, môžete si gratulovať. Čo je logické, keďže vzťahy tam nie sú také prepojené ako na dedine. V nich totiž žijete v určitej anonymite a staráte sa viac menej len o seba. V dedinách, či v menších mestečkách je predsa len tá „ochota“ pomôcť výraznejšia, no človek sa tam nevyhne ohováraniu, resp. zaujímavým názorom a rôznym záverom o vašej osobe a čo je najlepšie, že tam má na vás názor aj osoba, ktorá vás pozná len z videnia.

Niet nad tých ľudí, ktorí sa na vás usmievajú a akonáhle sa obrátite máte dýku v chrbte. Stačia úplne malé detaily ako vyššia výplata, dovolenka pri mori či nové auto a už sa k vám ľudia správajú inak. Nedajú to síce až tak najavo, pretože od toho momentu začnú vaše priateľstvo považovať do určitej mieri ako výhodné. Aby som to urovnala na pravú mieru hovorím o „akože“ priateľoch, nie o tých, s ktorými ste vyrastali a zdieľali každú myšlienku, prešli si úskaliami, aj radostnými chvíľkami a vždy stáli pri sebe. Úprimne, nemám akože „priateľov“ príde mi to falošné, pokrytecké a proti mne. To zas neznamená, že sa s ľudmi nebavím, prípadne s nimi vôbec nekomunikujem. Ja len tieto vzťahy držím na tej spoločenskej hranici, na ktorej majú byť, si môj kolega – tak ním si, si môj spolužiak – tak ním si a pod. Nebudem sa tomu človeku líškať len preto, lebo by som z toho mala profit. Sú na tzv. „neutrálnej úrovni“, vychádzam s nimi bez predsudkov a bez nejakých očakávaní. Ak si s tým človekom rozumiem a po nejakom čase sa ukáže, že máme dosť spoločného až potom je mojím priateľom. Nerobím žiadne „výberové procesy“ alebo tak, len jednoducho mám pri sebe ľudí, ktorí stoja pri mne a pri ktorých stojím aj ja, za ktorých, by som vedela dať ruku do ohňa.

Predsudky. V dnešnej dobe je ich požehnane. Iritujú ma. Je rozdiel, či vojdete do miestnosti v striedmom spoločensky prijateľnom oblečení – nič extravagantné, alebo si dáte niečo podľa poslednej módy, prípadne niečo, v čom sa len cítite dobre. Automaticky si vás niekde zaradia a to o vás ešte nikto nič nevie. Úprimne? So sprostejším prístom som sa v živote nestretla. Neznášam ho! Naschvál chodím tak trochu oblečená „podľa seba“. Tento štýl obliekania mi príde, ako sebarealizácia, prezentácia samej seba a taktiež ma baví ako to niektorých „irituje“. Nejedná sa o žiadne „hot“ kúsky, práve naopak, ale je to ešte s mierou. Takže s prístupom „tá tu nemá, čo robiť“ sa stretávam dosť často a k tomuto názoru nepridáva ani moja prirodzená blond hriva. Málokto očakáva, že budem vedieť počítať na kalkulačke a nie ešte to, že mu vypočítam trojný integrál :D . Fakty ako to, že ma baví matematika a informatika je dosť v rozpore s mojím výzorom, preto ľudia sú dosť často prekvapení. Dá sa tvrdiť, že nejaké predsudky má predsa len každý. No oni sa však dajú aj tlmiť, je podľa mňa podstatné dať človeku „neutrálnu šancu“ – šancu bez nejakého zaškatuľkovania. A o to sa snažím a tak by to aj malo byť. Lenže „vďakabohu“ u nás sú predsudky a škatulkovanie TOP ONE! Príde mi to vtipné, keď spolužiačka nahodená v elegantnom oblečení a s okuliarmi, tváriaca sa, že pojedla múdrosť sveta je považovaná za „veľmi inteligetnú bytosť“. Nejde tu o závisť, kebyže chcem to isté stačí zmeniť „look“ a prejav . Vďakabohu, že väčšina skúšok je písomných, takže rozdiel medzi „predstieranou inteligenciou“ a inteligenciou sa ukáže na papieri.

Nedá sa....nejde to....neviem to....Tieto slová tiež často počuť. Pričom neraz tieto odpovede počuť, keď sa o to človek ani ešte nepokúsil. Možno aj došlo k náznaku pokusu, no čo môže človek očakávať, keď do toho vloží 10% . Podľa mňa sa väčšina vecí dá spraviť, prípadne sa dajú naučiť. Lenže tomu predchádza fakt, že človek tomu musí niečo obetovať. Venovať sa tomu, prípadne stále sa o to pokúšať, nevzdávať to, byť trpezlivý. Nehovoriac o tom, že sa musí na niečo také odhodlať. To je asi najťažšie. Lebo keď sa už odhodláte, tak nie je cesty späť, prípadne aj je, ale s určitými stratami – mám na mysli najmä tie veľké výzvy, ktoré sa „nedajú“ dosiahnuť. To ale neznamená, že očakávam, že každý jeden začne bezhlavo nasledovať svoje ciele, sny... . Len nechcem počuť „nedá sa“ , „nejde to“ – nech radšej povedia „nechce sa mi“ – nech si sami priznajú, že si zvolili určitú „pohodlnosť“ . Ja sama sa radšej púšťam do vecí, ktoré ma zaujmú, prípadne v ktorých vidím zmysel. A to aj napriek tomu, že veľa krát ma to stálo veľa námahy. Nie raz som myslela, že to vzdám a radšej veci nechám tak ako sú. Následne po  urovnaní myšlienok som vždy dospela k tomu, že som mala dôvod, či že som videla zmysel v tom, prečo som sa pre tú „ťažšiu“ cestu rozhodla. A nakoniec, predsa len, čo ma nezabije, to ma posilní.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?